Odborne : Paradoxy lesa – mŕtve drevo

Ľudia majú s mŕtvym drevom problém. Pochopiť jeho význam je úlohou ekológov, ale vysvetliť jeho úlohu laickej verejnosti, to je už skutočná výzva.

Obsahovo je pomenovanie mŕtve drevo nesprávne, no je zaujímavé, že aj cudzojazyčné ekvivalenty „deadwood“ alebo „Totholz“ vychádzajú z rovnakých etymologických základov. Omnoho presnejšie sú opisné ekvivalenty ako „rozkladajúce sa drevo“ alebo anglicky „Coarse Woody Debriss“. Problém s týmto označením vyplýva z toho, že aj drevo živého stromu, je z väčšej časti tvorené mŕtvymi bunkami. V kmeni stromu tvoria tzv. jadro a majú opornú funkciu. Len vo vonkajších častiach kmeňa o hrúbke niekoľkých letokruhov prebiehajú fyziologické procesy a môžeme teda hovoriť o živom dreve. Aj keď je drevo žijúceho stromu v podstate mŕtve, za mŕtve drevo ho nepovažujeme. O mŕtvom dreve hovoríme až potom, ako sa drevo stromov začne vplyvom vonkajších faktorov meniť po chemickej stránke.

V tomto momentne ale vzniká ďalší paradox. Všetky procesy, ktoré mŕtve drevo vytvárajú, sú sprostredkované živými organizmami. Mŕtve drevo tak vzniká až vtedy, keď drevnú hmotu obsadí nový život. Nejde pritom o nijako okrajovú skupinu druhov, naopak, na rozklade dreva sa v našich podmienkach podieľa zhruba 10 tisíc druhov živočíchov a 5000 druhov húb a mikroorganizmov. Obrazné prirovnanie, že mŕtve drevo je živšie ako živý strom, tak vôbec nie je prehnané.

Tieto organizmy nazývané saproxylické, sú od mŕtveho dreva často úplne závislé. Predstavujú asi tretinu lesnej biodiverzity, zároveň sú v dôsledku intenzívnej exploatácie lesných ekosystémov, jednou z najohrozenejších skupín organizmov. Pre fungovanie lesa sú kľúčové, keďže zabezpečujú proces, ktorým sa živiny viazané v hmote odumretej dreviny recyklujú a postupne uvoľňujú do lesného prostredia. Z nich len huby a baktérie sú schopné enzymaticky rozkladať zložité polysacharidy ako lignín a celulóza, bez ich činnosti by sa drevo nerozkladalo a les by nemohol existovať! Ostatné organizmy sa podieľajú skôr na mechanickom rozrušovaní odumretého dreva, prípadne sú súčasťou širokej škály vzťahov s ostatnými saproxylickými druhmi.

Kmeň stromu sa po odumretí rozkladá zhruba 100 rokov. Za ten čas sa postupne menia vlastnosti odumretého dreva, rovnako sa striedajú celé spoločenstvá, prispôsobené na život v tej ktorej fáze rozkladu. Počas celého tohto procesu v rámci tzv. dekompozičnej kaskády, sa z dreva uvoľňujú živiny a prostredníctvom zúčastnených druhov difundujú aj do širšieho okolia stromu. Zaujímavé je, že práve v dôsledku obsadenia dreva hubami a baktériami je mŕtve drevo v porovnaní so surovým drevom výživnejšie a bohatšie na minerály.

V prirodzených podmienkach je mŕtve drevo veľmi charakteristickou a dominantnou súčasťou lesných ekosystémov. Predstavuje zhruba tretinu disponibilnej biomasy, no najmä v spojitosti s rozsiahlejšími narušeniami lesného porastu vetrom, môže dosahovať výrazne vyšší podiel.

Úplne iná situácia je v lesných ekosystémoch pod vplyvom človeka. V dôsledku hospodárenia v lese dochádza k redukcii mŕtveho dreva na úroveň niekoľkých percent z pôvodného zastúpenia. Súčasné lesníctvo systematicky aj sprostredkovane pôsobí proti mŕtvemu drevu. Charakteristickou črtou tohto prístupu je nulová tolerancia k najvýznamnejším procesom vytvárajúcim mŕtve drevo, lesným kalamitám, na ktorých nekompromisnej asanácii je postavená tzv. ochrana lesa. Ďalším vážnym momentom je výrazne znížený vek lesných porastov v kontexte cca 100 ročnej rubnej doby nedostatočnej na zostarnutie stromov, po ktorej je v drevo z lesa odvezené, čím dochádza k prerušeniu kontinuity mŕtveho dreva na niekoľko desaťročí. Posledným z vážnych dôvodov plošného kolapsu saproxylických spoločenstiev je uniformné pestovanie tzv. vysokého lesa, v ktorom sa mŕtve drevo nachádza v neprirodzených svetelných a teplotných podmienkach. 

V dôsledku uplatňovania týchto postupov dochádza k strate veľmi významnej a funkčne dôležitej zložky lesnej biodiverzity. Ochrana saproxylických spoločenstiev a ekosystému mŕtveho dreva je zatiaľ nedostačujúca. Dôležitú úlohu pri praktickej ochrane zohrávajú bezzásahové územia, žiaľ ich rozloha je príliš nízka na to, aby dlhodobo umožňovali zachovať celú škálu druhov viazaných na mŕtve drevo – princípy ostrovnej ekológie sú v tomto smere neúprosné, rezervácie sú dnes len izolovanými ostrovmi zvyškov prirodzeného lesa, utopenými v mori ťažbou zmenených lesných porastov.

Podstatou lesných ekosystémov je dominantné zastúpenie stromov a kolobeh hmoty a energie v rámci uzavretého systému. Nevyhnutnou súčasťou je recyklácia odumretej hmoty stromov. Mŕtve drevo je mŕtve len vo vzťahu k jeho využitiu človekom, pre les je predpokladom pestrosti života. Prítomnosť dostatočného množstva mŕtveho dreva je jedným zo základných znakov človekom neovplyvneného lesa. Je to tiež jeden z hlavných atribútov použitých pri identifikácii pralesov Slovenska, ktoré sa dodnes zachovali len v rámci 0,4 % našich lesov. Môžeme ho tiež interpretovať ako podiel lesov s nenarušenou bilanciou mŕtveho dreva. Všade inde došlo vplyvom ľudských zásahov k určitému narušeniu dekompozičnej kaskády a strate časti funkčnosti a biodiverzity lesných ekosystémov. Pokiaľ nepodnikneme potrebné kroky pre zvýšenie zastúpenia mŕtveho dreva v lesných porastoch, čo je viac otázkou zmeny paradigmy, než logistickým problémom, tento stav sa bude naďalej zhoršovať.

      Foto: Badínsky prales

Ľudia majú s mŕtvym drevom problém. Považujú ho za odpad, za nevyužitú spracovateľskú šancu, za znak zanedbanosti. No tento postoj vyplýva z nepochopenia podstaty fungovania lesa, pletieme si lesnú plantáž s lesom. Prirodzený les je premenlivý, pestrý a plný života. Existuje už 350 miliónov rokov v nekonečnom cykle rastu a rozpadu, ktorý je podstatou jeho funkčnosti, pestrosti a krásy.

 

doc. Ing. Michal Wiezik, PhD., Technická univerzita vo Zvolene