Existenciálna ekovýchova II. časť

Vložil/a editor dňa 12.01.2012

Nešťastie alebo negativita je choroba celej planéty. To, čo predstavuje znečistenie životného prostredia na vonkajšej úrovni, reprezentuje negativita na vnútornej úrovni. Má ju v sebe každý, nielen človek, ktorý nemá uspokojené základné životné potreby, ale aj ten, čo žije v blahobyte. Ľudia veria, že ich šťastie závisí od vonkajších okolností alebo foriem. Neuvedomujú si, že ide o najnestálejšie formy vo vesmíre – všetko sa neustále mení. Jediné pravé šťastie k vám nepríde skrze žiadnu formu, majetok, úspech, skrze žiadneho človeka, ani udalosť – skrze ničoho čo sa deje. Radosť vyžaruje zo sféry neviditeľného Bytia vo vašom vnútri, ktoré je nedotknuté časom a presahuje všetky formy.    
Eckhart Tollle    

 

Včera som sedel na dvore s priateľmi a diskutovali sme o ropnom zlome, bezpeňažnej ekonomike a nových občianskych hnutiach. Nad nami boli hviezdy, okolo ticho a svet sa zdal takmer dokonalý. A priatelia zanietene rozprávali o nových ekonomických a sociálnych prístupoch a chvíľu sa mi zdalo, že svet môže byť rajom. Možno to bolo spôsobené tou chvíľou, tichou mystickou atmosférou a možno trochou vína, ktoré bolo súčasťou rozpravy. Keď tá chvíľa pominula, bolo mi jasné, že toto nie je cesta ako svet spraviť šťastným. „Ak chceme zmeniť svet, nemôžeme začínať premenou sveta.“, hovorí Osho. „To je nesprávna cesta, ktorou ľudstvo kráčalo doposiaľ – zmena spoločenského zriadenia, zmena ekonomickej štruktúry, zmena tohto, zmena tamtoho, ale žiadna zmena individuality.“.  Tieto slová sú mi blízke a toto je aj jadro existenciálnej ekovýchovy. Práca s vedomím a mysľou je tým, na čo sa zameriava existenciálna ekovýchova. Pretože jadro environmentálnych problémov sa neskrýva v nedokonalých technológiách alebo trhovej ekonomike. Vonkajší svet a jeho usporiadanie je odrazom stavu vedomia a mysle človeka. Je nezmysel meniť odraz, aj keď je to možno lákavé a pohodlnejšie.
 

Existenciálna ekovýchova vo výučbe

To, čo má potenciál meniť myseľ a vedomie človeka sú silné existenciálne zážitky, ktoré sú vedome spracované. Medzi takéto zážitky môžeme radiť vedomie vlastnej smrti,  pocit nudy aj intenzívny zážitok samoty.  Existenciálna ekovýchova využíva princípy zážitkovej pedagogiky, ktorá má potenciál navodiť  silné existenciálne skúsenosti v bezpečnom prostredí a následnom vedomom spracovaní na osobnej úrovni. Len ak odhalíme a pochopíme vlastné fungovanie mysle, máme možnosť nebyť otrokmi túžob. Pretože všetko ničenie prírody vychádza z našich túžob. /1/
Chasid Jaakov hovoril svojim priateľom, že veľkým pravdám sa môžeme učiť od všetkého, dokonca aj od neživých vecí. Jeden z priateľov sa ho spýtal, čomu sa môžeme naučiť od vlaku. A Jaakov pohotovo odpovedal: „Tomu, že kvôli jednej malej chvíľke môžeš prepásať celú vec.“ /2/ Existenciálna ekovýchova slová chasida potvrdzuje. Na prvý pohľad ničím výnimočné veci ako pobyt v horách, sypanie piesku alebo písanie listu môžu byť silnou inšpiráciou pre zmenu na osobnej úrovni. Pamätáte si jednoduché cvičenie z minule časti – 20 minút pokoja? Giganticky jednoduché cvičenie, ktoré nám odhalí princípy existenciálnej ekovýchovy a vlastnej mysle viac ako sto popísaných strán. Skúsme si ukázať ďalšie podobné cvičenia.

Pominuteľnosť mandaly

V prvej časti som spomínal, že vedomie vlastnej smrti nás môže zachrániť. Plné prijatie pominuteľnosti vlastnej fyzickej existencie má nesmierny transformačný účinok. Ak máme pocit, že práca s tematikou smrti nemá priestor vo výučbe, tak popierame samotný život. Tak ako nasleduje po jeseni zima, tak prichádza po živote smrť. Nemusíme mať radi zimu, ale jej popieraním sa nám ruky nezahrejú. Všetko na tomto svete je pominuteľné, vrátane nášho tela. S pominuteľnosťou môžeme pracovať na rôznych úrovniach. Jedným z bezpečných spôsobov ako priblížiť žiakom pominuteľnosť vonkajších vecí aj javov je práca s mandalou. Stačia k tomu rôzne druhy farebného piesku, malé štetce a lieviky. Žiaci môžu samostatne alebo v skupine vysýpať najrôznejšie obrazce na veľké výkresy, tak ako to robia už stovky rokov napríklad tibetskí mnísi. Ponechajte im dostatok času, aby sa do práce ponorili a vložili tam svoju energiu, vášeň, nápady, prácu...  Nechajte potom žiakov navzájom sa kochať výsledkami svojho diela.
Ja so žiakmi potom robím nasledovný krok – zoberiem ich s mandalami k potoku, postavím do polkruhu a prečítam slová Chálila Džibrána o čase: „To, čo je vo vás večné, je si vedomé večnosti života a vie, že včerajšok je len spomienkou dneška a zajtrajšok je snom dneška.“ /3/. Potom príde okamih, kedy každý svoju mandalu rozsype do plynúceho potoka.
Pamätám si ako synovec Samko, ktorý mal v tom čase šesť rokov, tvoril na jednom kurze mandalu spolu so stredoškolákmi. V okamihu vysypania mandaly do potoku spustil vodopád sĺz. Musel opustiť niečo, s čím sa stotožnil a veril, že je tu navždy. Samkovo prežívanie existenciálneho zážitku pominuteľnosti bolo nefalšované, hlboké a v neposlednom rade inšpiratívne pre celú skupinu. Ak dieťa pred takýmto zážitkom chránime, tak ho oberáme o pravdu povahy tohto sveta.  Ako poznamenáva Anthony de Mello: „Toto je zdroj všetkého ľudského trápenia: Keď človek vidí niečo ako stále, čo je vo svojej podstate pomíjajúce.“ /4/ Samko to zažil pri mandale. Aj vy ste dostali ten dar niekedy to plne zažiť? 

Solitér v prírode

Veľmi silným existenciálnym zážitkom môže byť samota. Dnes máme málo príležitostí byť samými. Sme obklopení ľuďmi vo fyzickom aj virtuálnom svete facebooku, televízie alebo e-mailov. Solitér v prírode je jednoduché cvičenie, ktoré poznali púštni otcovia, jogíni aj indiánske kmene. V mnohých indiánskych kmeňoch prechádzali deti ešte pred pubertou rituálom tzv. vision quest, kedy odišli do divočiny, držali pôst a hľadali svoju životnú cestu. Samota nám poskytuje priestor byť sami so sebou, dopriať si dar byť v kontakte s vlastným bytím.
Ideálne je, ak môžeme zobrať skupinu do prírody, ktorá je málo alebo vôbec navštevovaná ľuďmi.  Každý žiak si nájde svoje miesto, kde nevidí ostatných  a bude zdieľať samotu  Závisí od vyspelosti skupiny, akú dlhú dobu môžeme venovať tomuto cvičeniu. Mojou skúsenosťou je, že mnohí dospelí aj deti sa už po desiatich minútach nudia a hľadajú rozptýlenie. Táto skutočnosť ale vôbec neznamená, že cvičenie nemá účinok. Práve naopak – príležitosť uvedomiť si, pochopiť a prijať pocit nudy, ktorý vystáva v mysli, je veľkým darom. Vo svete tento pocit prehlušujeme pozeraním televízie, nakupovaním, rozprávaním... Ak je skupina vyspelá, zážitok samoty sa môže odohrávať dvadsaťštyri hodín.  Prínos tohto cvičenia je v takejto chvíli mnohonásobne silnejší.
Tak ako pri každom cvičení, ktoré využívame v existenciálnej ekovýchove, aj tu je kľúčový moment tzv. review – spätného pohľadu na prežitú situáciu, jej spracovanie, pochopenie a prijatie na vedomej úrovni.  K tomu nám môže pomôcť aj nasledujúca aktivita.

Listy (o) sebe

Rád spájam solitéra v prírode s nasledovným cvičením. Žiakom rozdáte čisté listy papiera a obálku. Na obálku si žiaci napíšu svoju vlastnú adresu. A ako odosielateľa uvedú opäť seba. Ak sa na vás prekvapene pozerajú, tak im vysvetlite, že čas, ktorý strávia o samote /hodinu alebo dvadsaťštyri hodín/, môžu venovať napísaniu listu samým sebe. Tému môžete zadať podľa situácie a zamerania kurzu, ktorý vediete. S rodičmi som toto cvičenie robil v horách a ako tému si zvolili svoje deti a čo chcú pre ne spraviť, naučiť ich a ukázať im. So skupinou gymnazistov sme si ako tému zvolili, čo si prajem na sebe zmeniť. Dôležité je, aby účastníci dostali priestor byť o samote a skutočne sa nad danou témou zamysleli. Keď sa spolu o hodinu, päť  alebo dvadsať hodín stretnete, listy vložené a zalepene v obálke vyzbierate. A o rok, dva alebo päť ich odnesiete na poštu.
Pamätám si na jednu pani učiteľku, ktorá toto cvičenie absolvovala a dostala po roku svoj list. S nadšením mi rozprávala, ako si spomenula na mnohé veci, ktoré sme na kurze robili, ako sa opäť nad tým zamýšľala a opäť si pripomenula mnohé dôležité chvíle, ktoré zažila v samote.  Kto vám môže napísať úprimnejší, hlboký a pravdivejší list ako vy sami?

Prínosy cvičení

Všetky vyššie spomínané cvičenia majú za cieľ nás priviesť do nášho vlastného vnútra. Pomáhajú nám odhaľovať procesy vznikania a zanikania túžob. Učia vidieť veci také, aké skutočne sú. Pominuteľné a meniace sa. Pretože za ničením životného prostredia nestoja nedokonalé technológie alebo ekonomika voľného trhu. Sú to naše túžby vznikajúce a zanikajúce v mysli./1/  Existenciálny zážitok samoty, pominuteľnosti skrze rozprášenia mandaly alebo sledovania vlastnej mysle počas dvadsiatich minút sú čriepkami z obrovskej mozaiky, ktoré nám môžu pomôcť lepšie chápať samých seba.
Cieľom existenciálnej ekovýchovy je dosiahnuť radostný stav bytia ako v príbehu o Sokratovi. Keď Sokrates chodil každý deň na trhovisko a nikdy si nič nekúpil, spoluobčania sa ho spýtali, na čo tam prichádza. „Aby som videl bez koľkých vecí som úplne šťastný“, odpovedal filozof.
Ak sa vaši žiaci budú prechádzať po Tescu alebo Au parku a na otázku, prečo tam sú, odpovedia: „Aby som videl, že ani toto ani toto ma neurobí skutočne šťastným“, tak cieľ environmentálnej výchovy sme splnili.

Juraj Hipš
hips@zivica.sk

Použitá literatúra

/1/ Hipš., J: Existenciálna ekovýchova I. časť, Ďalekohľad č. 22

/2/ Shapiro, R. R.: Chasidské povídky. Volvox Globator, 2006

/3/ Džibrán, Ch.: Prorok, Vyšehrad, 1989

/4/ Mello de A.: K pramenům, Cesta, 1996

Zdroj foto: www.wilderness.sk

                                                          

 

 

Komentáre

existujeme sami so sebou a so svetom

Ahoj :) článok je veľmi dobre napísaný a obsah je realistický a prítomný. Aj v prvom aj v druhom článku hovoríš o trpezlivosti, samote, sebanačúvaní ... o tom, aby sme sa spoznali čo najlepšie. Máš pravdu. Čosi mi k tomu trochu chýba. Opis toho, ako fungovať - žiť spoločne, v spoločnosti, v tom, čo sa deje okolo nás. Veď áno, keď sa sami seba - sa spoznáme, budeme si vedieť vytvoriť postoje, zatriediť si viac a menej dôležité veci. Ako si ale zatriediť každodenné dianie navôkol ktorého sme súčasťou? Kam s tým? Kam to (alebo seba) upratať, zaradť? Časť dňa sa môžme venovať sami sebe a ak nie hneď, určite sa to po čase skúšania stáva príjemným. Ostatnú časť dňa sa však trávime v spoločnosti... Cieľom nie je odpoveď, ale aspoň zamyslenie. Pekný deň osamote aj v spoločnosti :) S.T.