Zelená škola

Niekoľko námetov pre šťastnejších študentov a ich spokojnejších učiteľov
Prečo by sa mali žiaci a študenti podieľať na vyučovaní? Čo pozitívne môžu zmeny priniesť škole? Ako si udržať motiváciu? A ako začať? Kreatívne tipy (nielen) pre pedagógov nám prezradili lektori alternatívnych vyučovacích metód na konferencii ŠKOLA ZMENY.

Zora Pauliniová: Študenti by mali mať priestor vyjadriť sa

Propagátorka participácie vo verejnom sektore i vzdelávaní Zora Pauliniová si myslí, že škola by mala v prvom rade vytvoriť priestor, kde sa žiaci a študenti budú môcť slobodne vyjadrovať. Ku kvalite výučby, environmentálnej problematike či k tomu, ako škola vyzerá. A výsledok? „V niektorých prípadoch to môže byť nepríjemné, lebo učitelia budú vystavení konfrontácii s tým, akí sú ľudia, či dobre učia, či je škola dobre vedená,“ upozorňuje lektorka. „V konečnom dôsledku to však môže viesť k vyššej kvalite vzdelávania, školy, k tomu, že deti sa stanú zrelšími a skúsenejšími ľuďmi a dobrými občanmi.“
I keď s menšími deťmi je participácia náročnejšia, na aktivitách sa môžu podieľať už škôlkari: „Môžu mať za úlohu upratať si hračky v herni, naučiť sa básničku a ešte niečo. Učiteľka ich vyzve, aby sa rozhodli, čo z toho spravia ako prvé. Zdá sa to banálne, je to však spôsob, ako im dať na výber a ako na nich preniesť zodpovednosť. Učiť ich to v skúšobných situáciách.“ Žiaci okolo 9 až 12 rokov už vedia svoj názor vyjadriť, v štrnástich dokážu svoje postoje jasne formulovať a podľa Zory Pauliniovej by mali mať možnosť podieľať sa na chode školy.

K lepšej participácii v troch krokoch

Ako prvé treba zistiť, o ktorých aktivitách by chceli žiaci spolurozhodovať. Podnety môžeme zozbierať formou spoločného brainstormingu, kedy sa návrhy píšu na tabuľu alebo anonymne na lístočky. Deti by si sami mali zvážiť priority a posúdiť, či sú realizovateľné. „Učí ich to kriteriálnemu rozhodovaniu,“ vysvetľuje Pauliniová. Druhým krokom je vybrať z nápadov tie, kde sú schopní prevziať reálne zodpovednosť. Tretím krokom je ich uskutočnenie. „Začala by som menším pilotným projektom. Bola by som im podporou, nie kontrolórom. Dôležité je celý čas nekontrolovať, nehodnotiť, ale dávať im priestor, aby prichádzali sami.“
Participácia pritom nerozvíja len študentov, ale aj učiteľov. Zora Pauliniová vychádza z vlastných skúseností: „Často som konfrontovaná s tým, že mi účastníci mojich workshopov kladú otázky a sú na mňa nároční,“ hovorí. „Pre človeka, ktorý vzdeláva, to znamená rozširovať si škálu svojich kompetencií. Neuspokojiť sa tým, čo robí teraz, ale ísť ďalej a dopredu. Práca učiteľov má potom oveľa silnejší dopad. Vyučujú kvalitnejšie a sú lepšími ľuďmi.“

Zora Pauliniová pracuje ako trénerka, konzultantka, publicistka a metodička. Je autorkou a spoluautorkou kníh Ako zachrániť Zem, Občianska participácia, Multikultúrna výchova a i. Jej nosnými témami sú participácia mládeže, facilitácia participačných procesov a navrhovanie verejných priestorov. Už piaty rok pracuje ako konzultantka programu Priestory, kde obyvatelia konkrétnych lokalít spoločne plánujú, ako by mohli vyzerať ich námestia, ulice či parky. Tohto plánovania sa zúčastňujú aj deti.

Joseph Roy Sheppherd: Deti nie sú tabula rasa, na ktorú učiteľ píše

Antropológ Joseph R. Sheppherd skúmal prírodné kmene dažďových pralesov. Ich fungovanie prirovnal k lodi s mnohými ľuďmi na palube, kde každý bez ohľadu na vek plní svoju úlohu. Nazýva to „univerzálna participácia“ a podľa neho táto teória platí i v škole: „Účastníkmi univerzálnej participácie sú všetci, učitelia i študenti. Ide o požadovaný prístup k učeniu sa,“ vysvetľuje. „Znamená to, že každý z nich si je vedomý toho, že sa učí počas celého života. Že učiteľ nie je vševediaci a deti nič nevedia.“

Na chode kmeňa i školy sa podieľajú všetci.
Foto: Ľudovít Vašš

Úloha vyučujúceho je pritom nespochybniteľná: „Vo všetkých krajinách, kde som žil, boli učitelia vnímaní ako najdôležitejšie osoby, dôležitejšie než lekári a prezident.“ Dobrý pedagóg by mal byť podporou vzdelávania: „Učiteľ musí byť pokorný, nie panovačný a sebecký. Musí byť dostatočne otvorený na to, aby sa aj dieťa otvorilo a povedalo niečo, čo nikdy predtým nepočul.“

A dodáva: „Študentské komentáre nemajú hodinu rušiť, ale podieľať sa na nej. Univerzálna participácia znamená, že všetci spolupracujú, nie však rovnakým spôsobom, rýchlosťou. Nie je tu len jedna loď, je tu množstvo lodí, ktoré sa neplavia rovnakým smerom. No hýbu sa.´“

Joseph Roy Sheppherd pochádza z Kalifornie. Študoval na univerzitách v Kalifornii, v Oxforde a Cambridge. Ako kultúrny a lingvistický antropológ žil medzi pôvodnými národmi dažďových pralesov v Južnej Amerike, strednej Ázii a západnej Afrike. Už tretí rok pôsobí v Trnave. Je autorom desiatok odborných publikácií, ale aj detských kníh, divadelných hier či slovenského bahájskeho kalendára. Jeho diela boli preložené asi do dvadsiatich jazykov.

Celý rozhovor s J. R. Sheppherdom si budete môcť na stránke www.zelenaskola.sk prečítať už čoskoro.

Zuzana Límová
Autorka je koordinátorkou programu
Mladí reportéri pre životné prostredie