Zelená škola

Jeho rodičia sú americkí kovboji, no on sa stal spisovateľom. Študoval na najlepších britských univerzitách. Skúmal prírodné kmene dažďových pralesov. Žil v päťdesiatich krajinách sveta, aby napokon zakotvil v Trnave. S antropológom a bahájom JOSEPHOM ROYOM SHEPPHERDOM sme sa rozprávali na konferencii Škola zmeny.

Ako antropológ ste skúmali prírodné národy na rôznych kontinentoch, ktorých kultúra je na prvý pohľad celkom odlišná od západnej. No predsa - čo by sa od nich mohli stredoeurópski učitelia naučiť?

Povolanie učiteľa je univerzálne. Všade na svete robia to isté, iba iným spôsobom: chcú, aby ich študenti v živote uspeli. A robia všetko preto, aby sa tak stalo. Všade na svete sú vizionármi, ktorí sú čestní, tvrdo pracujúci, málo zaplatení... V čom sa ich pozícia v rôznych krajinách líši, je to, že inde sú centrom komunity. To v strednej Európe vždy neplatí. No i tak sa môžeme od nich učiť rovnako, ako oni od nás.

Čo také?

To, čo sa môžeme od prírodných národov naučiť je, že ľudská podstata nie je negatívna. Človek ako taký je v podstate dobrý, aj keď niekedy robí zlé veci. Neexistujú zlí ľudia, ktorí by chceli byť ešte horšími. A to najdôležitejšie, čo nás môžu naučiť, je ich prístup k deťom – vedia, že majú obrovskú kapacitu. Že nie sú „tabula rasa“, na ktorú učiteľ píše. Úlohou pedagóga je odkryť „drahokamy“ v nich a ukázať ich študentom. Povedať „pozri, čo som v tebe našiel“, namiesto „ja viem všetko a ty nič, preto, prosím, počúvaj, prosím, buď ticho“.

To znie inšpiratívne...

Treba si uvedomiť, že poslaním učiteľa je – byť učiteľ. Poslaním študenta je stať sa ďalším učiteľom. Neexistuje profesia, ktorá by bola od „učenia“ oddelená. Každý je učiteľom. Prvými učiteľmi sú matky a otcovia, kmeň učí, každý sused nás učí. Už malé dieťa učí tie, ktoré sú od neho mladšie.

Existuje množstvo teórií o tom, ako zmeniť školy k lepšiemu. Aký je váš názor?

Každá škola má v sebe dva vzdelávacie systémy. Štandardný, kam patria osnovy, vedenie, učitelia, ktorý tu pracujú dlhý čas. Nechcú nič zmeniť, pretože vedia, čo robia, a nestarajú sa o to, ako je to prijímané. Nechcú pracovať tvrdšie a vyskúšať niečo nové.
Druhým systémom je rovesnícke vzdelávanie, kde študenti učia jeden druhého. Ten tvorí okolo osemdesiat percent vzdelávania. To, čo sa študenti naučia jeden od druhého, je najväčším prínosom školy. Nečaká ich pritom žiadna skúška na konci roku. Navzájom sa učia, ako sa správať a čo je dôležité urobiť v určitých situáciách. Cieľom školy však býva zložiť skúšky.

Ako to možno zmeniť?

Učte praktické veci a zapojte všetky sekcie školy. Nechajte študentov pomáhať s vyučovaním. Deti sa môžu navzájom učiť matematiku, históriu, anglickú gramatiku. Zapojte deti a povedzte im, prečo sa niektoré veci učia. Nie preto, aby prešli testom. Učia sa, aby boli lepšími občanmi, lepšími rodičmi, lepšími manželmi či manželkami, lepšími súčasťami sveta. To je zmyslom vzdelávania.

Väčšina ľudí však nemá rada zmeny. Učitelia niekedy nevedia, ako inovácie na svojej škole presadiť. Ako by ste ich povzbudili?

Ak máte nápady, o ktorých váš riaditeľ nechce ani počuť, je niekoľko vecí, ktoré môžete urobiť. Jeden z nich je prestať mať nápady. Nie je to práve najlepšie riešenie, no často sa stáva, že to učitelia jednoducho prestanú skúšať. Ďalšou možnosťou je založiť si svoju vlastnú školu. To už znie zložitejšie. (smiech) Budete mať úspech, pretože povediete študentov, ktorí sa nestarajú o známky, ale chcú niečo naozaj vedieť. Budete ich učiť pomocou nových metodík a vzdelávacích experimentov. Nie preto, aby ste ich pripravili na skúšky, ale aby ste ich pripravili pre život. Viete, dôvodom, prečo sa učia matematiku, je, aby neskôr v zamestnaní neurobili chyby.

Založiť si súkromnú školu však nie je jednoduché. Čo by ste poradili učiteľovi, ktorý pochádza z malého mesta, zarába 500 eur mesačne a už je z toho trochu unavený, no ešte stále v sebe nájde energiu na zmeny?

Ľudia musia byť zaplatení. Môžete preto urobiť dve veci naraz. Podržať si svoju stálu prácu. Teda tú, ktorú nenávidíte, lebo nie je progresívna. V záujme lepšej si ju necháte a popri tom si začnete budovať klientelu spomedzi svojich študentov. Začnete vo svojom vlastnom meste. Každé vzdelávanie je totiž lokálne. Neexistuje celoštátne vzdelávanie, iba celoštátne zákony o vzdelávaní.

Takže založiť si školu je váš tip, ktorý môžu začať učitelia realizovať už zajtra ráno?

Jasné, veď už nebudú mať menej peňazí, ako majú. (smiech) Možno sa to úradom nebude páčiť a budú tvrdiť, že už majú vlastné školy. No vy vždy môžete uviesť príklad iných krajín, kde súkromné školy fungujú. Podľa zákonov Európskej únie na to máte právo. Nie je to pritom o boji proti školskému systému, jednoducho je nevyhnutné to urobiť.

Povedali ste, že v iných krajinách sú učitelia viac rešpektovaní ako u nás...

Sú viac ohodnotení, finančne a rešpektom. Inde považujú prácu učiteľa za skvelú. Učiteľov si vážia, pretože im zverujú svoje deti. Učitelia pripravujú ďalšie generácie. Takto by to mohlo byť kdekoľvek, no rešpekt nikdy nezískate nasilu. Nemôžete ľuďom povedať: „Rešpektujte ma!“

Čím naopak môžu byť slovenské školy inšpiráciou pre iné krajiny?

Samozrejme, je tu niečo, čo by mohli Američania alebo iné krajiny prevziať. Slovenské deti si môžu vybrať svoju kariéru už vo veľmi skorom veku, máte tu odborné stredné školy. Ak sa rozhodnú byť tanečníkmi, môžu prestúpiť na tanečnú školu. V Amerike nič také nie je, dostávajú všeobecné vzdelanie. Študenti musia čakať do dvadsiatich piatich – tridsiatich rokov, kým prídu na to, že svoju prácu vlastne nenávidia. Slovenský systém umožňuje deťom, aby sa vyhli zamestnaniam, ktoré v budúcnosti nebudú mať radi.

V našom vzdelávacom systéme sa za „múdrosť“ považuje ovládať veľké kvantum informácií. Čo je múdrosťou podľa vás?

Veľké je dobré! (smiech) Tento koncept sa volá „napĺňanie kapacity“. Každý ju má inak veľkú, jeho úlohou je ju naplniť a byť šťastný. Človek s malou kapacitou ju nenaplní v tom istom čase, kedy človek s veľkou kapacitou. V podstate je na tom lepšie, robí to, čo musí. Dnes tu máme koncept „budovania kapacity“. Svoju kapacitu treba nielen naplniť, ale zvyšovať počas celého života. Nejde o to spraviť test a ukázať, koľko vedomostí dokážeš vyprodukovať na kus papiera. Treba nájsť spôsob, ako ich využiť. Byť bystrý je dobré, byť múdry tiež. No treba k tomu prax a to v živote nejaký čas trvá.

Môže byť človek múdrym už v detstve? V pätnástich? V dvadsiatich?

Áno. Pretože čo je to múdrosť? Primeraný spôsob využitia vedomostí. Nezáleží na tom, koľko ich máš, ale ak ich náležite využívaš, si múdry.

S účastníkmi vášho workshopu ste hovorili aj o tom, čo by chceli v živote dosiahnuť. Ako môžem zmeniť svet?

Tým, že zmením sám seba. Ak chcem, aby mi ľudia hovorili pravdu, musím byť aj ja pravdovravný. Ak nechcem byť klamaný, musím byť fér. Nestane sa to zázrakom. To, že som dobrý človek, ešte neznamená, že to prinúti aj iných, aby boli dobrými ľuďmi. Som zodpovedný sám za seba. A musím byť šťastný a ohľaduplný, čokoľvek sa stane – veď kedy inokedy budem šťastný, ak nie práve teraz?

A ako byť šťastným?

Čo sa ešte musí stať, aby ma to urobilo šťastným? Ja sám sa urobím šťastným. Dôležité je, aby som bol pre svet užitočný. Pomáhanie druhým je zmyslom života. To je to, čo by sme mali všetci robiť. A robíme to rôznymi spôsobmi. Slúžiť svetu je skvelé! Ja osobne pracujem veľa sám. Sedím v malej miestnosti pred počítačom a spájam slová do príbehov. No vždy sa pýtam – má to nejaký význam pre ľudstvo, je to užitočné pre ľudí? Ak nie je, prestávam písať. Nepíšem o sexe, násilí a hlúpostiach, ktoré vidíme v televízii. Lebo je to zbytočné. Nepomáha to svetu.

Zuzana Límová
Autorka je koordinátorkou programu
Mladí reportéri pre životné prostredie