Zelená škola

O občianskej participácii so Zorou "Kalkou" Pauliniovou

Občianska participácia a ty – odkiaľ a ako sa poznáte?

Pracujem ako trénerka, konzultantka a facilitátorka pre firmy, samosprávy a pre neziskové organizácie. Dlhodobo sa venujem participácii na rôznych úrovniach – pri plánovaní verejných priestorov, ale aj strategických plánov miest a obcí. Pracujem s mladými, s ochranármi, ale aj pamiatkármi či politikmi.

Často vediem verejné stretnutia, diskusné fóra a plánovacie procesy na najrozličnejšie témy – od diskusií volebných kandidátov v miestnych a regionálnych voľbách cez konferencie o deťoch a násilí pre UNICEF až po pracovné workshopy na tému ochrany svetového dedičstva, desegregácie či práce s Rómami (UNDP, OSF).

Čo je však možno ešte dôležitejšie je skutočnosť, že aj keď viem, že vo svojej práci musím byť neutrálna, srdcom som stále aktivistka a viem sa nadchnúť, ak vidím, že niekto robí vec, ktorá pomôže deťom či komunite.

Čo podľa teba je a čo nie je participácia?

Odpoviem príkladom... Pri Chorvátskom ramene v Petržalke sa nachádza skatepark. Vždy keď sa ocitnem blízko, fotím si tínedžerov, ktorí skáču na rampách na skatebordoch i bicykloch i deti, ktoré tu trénujú svoje prvé akrobatické kúsky. Skatepark patril kedysi k najväčším na Slovensku a chátral, pokiaľ sa ho nerozhodli opraviť streetworkeri spolu s tínedžermi z okolia. Puberťáci pripravili projekt, navrhli prekážky, rokovali so samosprávou i s firmou, čo mala veci realizovať, mnohé veci sami odbrigádovali. To, čo píšem na niekoľkých riadkoch, trvalo dlhé mesiace. Celkovo sa ich zapojilo niekoľko desiatok; v niektorých fázach projektu až päťdesiat ľudí.

Rok či dva na to, keď bolo všetko zrealizované, organizovalo Mesto Bratislava súťaž, v ktorom mali rakúski a slovenskí študenti navrhnúť nové parky na zanedbaných zelených plochách, „aby mali Bratislavčania viac zelene“. Nie všetky projekty sa stretli s pochopením – jedným z víťazných návrhov sa stal park pri Chorvátskom ramene. Aby ho bolo možné zrealizovať, bolo by treba posunúť skatepark – ktorý vraj bol, podľa projektantov, na nevhodnom mieste.

Foto: Skatepark pri Chorvátskom ramene v Petržalke

Podľa správy o projekte Záhrady pre všetkých, "každý tím realizoval v lokalite, ktorú si zvolil, prieskum medzi obyvateľmi, na základe ktorého zvolil koncept a detaily svojho riešenia parkovej úpravy." Ľudí zo skateparku ani z okolia však nikto neoslovil, nikto sa ich na názor nespýtal...Až neskôr a úplnou okľukou sa dozvedeli, že sa niečo chystá."

Vedľa seba stáli zrazu dve participácie – jedna organizovaná zhora, bez kontaktu s miestnymi ľuďmi, druhá prichádzajúca z terénu. Našťastie sa dodnes projekt víťazného parku nerealizoval. Našťastie nie preto, že by nebol pekný a atraktívny – ale preto, že išiel (podľa mňa) proti podstate participácie. Rozhodnutie zhora malo zničiť to, čo miestne decká a komunita vytvorili – a v tomto prípade nejde len o materiálne veci, ale najmä o pozitívnu skúsenosť s tým, že si mladí sami zrealizovali svoj projekt.

Čiže ozajstná participácia = účasť ľudí, verejnosti na rozhodovaní sa bez zapojenia ľudí nezaobíde. Kde všade, pri akých príležitostiach je to možné? A ako by participatívne rozhodovanie malo vyzerať?

Pre mňa znamená občianska participácia vtiahnutie ľudí do rozhodovania na viacerých úrovniach. Môžeme ich informovať a umožniť im, aby sa informovali sami (čo umožňuje veľmi dobrý informačný zákon). Môžeme ich v plánovacích a rozhodovacích procesoch osloviť, umožniť im pripomienkovať koncepty, plány a projekty a s plnou vážnosťou k ich pripomienkam pristúpiť. Môžeme ich však aj samotných vtiahnuť do diskusií, komisií, tvorivých a realizačných tímov a nechať ich priamo vytvárať veci a spolurozhodovať. To isté sa samozrejme týka aj mladých ľudí, nielen dospelých.

Foto: Stretnutia k revitalizácii parku sa zúčastnili mnohé deti - niektoré z nich vyjadrili svoj názor na to, čo im v parku chýba.

Participácia nie je o tom, že zvoláme skupinu ľudí, ktorá o niečom spontánne či hlasovaním rozhodne. Zapojenie verejnosti je o veľmi pozornom nastavení procesu a takých pravidiel, aby sa mohol každý vyjadriť, ale aby sa zároveň mohla a vedela rôznorodá skupina dohodnúť. Na vedenie takýchto procesov sa často pripravujú skúsení facilitátori a facilitátorky, ktorých cieľom je skupine pomáhať dosiahnuť cieľ.
Aj učitelia dokážu byť takýmito facilitátormi, keď dokážu na chvíľu ustúpiť z pozície experta, vypočuť žiakov, nechať ich konfrontovať svoje myšlienky navzájom a pomáhať iba tým, že im formujú proces. Myslím, že samotná prax v škole, ak je jej súčasťou príprava projektov, tímová spolupráca a kooperatívne vyučovanie, participáciu umožňuje, dokonca vyžaduje.

Prosím, skús vymenovať nejaké príklady participácie, s ktorými si sa
stretla?

Tých príkladov je veľmi veľa. Ak dobre fungujú a nie sú formálne, svoje dokáže detský parlament či deti v školskej rade. Mladí vedia niesť svoju zodpovednosť, to len my sme často príliš patronizujúci.

Na konferenciách UNICEF, ktoré sa venovali deťom a s nimi spojeným témam, boli pred pár rokmi deti prítomné len ako kvetinky, ktoré priniesli dospelým zdravicu. Naopak dnes je už úplne bežné, že sa riešiteľských workshopov a diskusií zúčastňujú deti.

Foto: Akcie mladých, ktorí sa snažia mať v meste viac bicyklov či viac kvetov.

Keď občania a samospráva Pezinka protestovali proti miestnej nelegálnej skládke, veľký kus práce pri organizácii i propagácii spravili študenti miestneho gymnázia.
Na tábore Odysea som sa stretla s deťmi zo združenia Púpava, ktoré vo veku 12 - 15 rokov chystajú skvelý program pre rodičov s deťmi od rána do večera (plánujú ho počas celého školského roka) a vôbec som sa im nebála zveriť svojho najmenšieho syna.

Keď vedenie nemeckého športového zväzu zistilo, že ich členovia starnú a klesá počet mladých, vymyslelo zaujímavý grantový program¹. Mladí ľudia dostanú možnosť získať grant, ak si sami pripravia projekt aj s rozpočtom a zrealizujú ho. Môže ísť o tábor, športové dni v obci, obnovu ihriska – podstatné je, že od prípravy projektu až po poslednú bodku žiaden dospelý mladým vo veku 15 – 18 rokov nepomáha. Podobne funguje aj projekt rozvoja dobrovoľníckeho hnutia „72 hodín bez kompromisu“, kde si skupiny mladých musia za 72 hodín vymyslieť a zrealizovať projekty, ktoré by pomohli miestnej komunite.²

Výborné skúsenosti máme s participáciou detí pri plánovaní verejných priestorov.³ Od r. 2005 sme zrealizovali skoro 25 projektov, pri ktorých miestni ľudia plánovali a menili tvár svojich miest a obcí. Išlo o parky, ihriská, námestia a ulice, komunitné a umelecké záhrady a mnohé iné veci... Aj my sme deti najprv vnímali ako skupinu, ktorú treba oddeliť od dospelých a zabezpečiť im program, aby dospelých nevyrušovali, teraz s nimi však cieľavedome pracujeme ako pri mapovaní priestoru, tak pri príprave a prezentácii návrhov. Niekedy je obrovským zážitkom vidieť, ako deti stoja pred dospelými na stoličke, držia mikrofón a vyjadrujú svoje predstavy a svoje návrhy.

Foto: Je zaujímavé sledovať deti, ako stoja pred dospelými a neboja sa povedať, čo chcú.

Skvele fungovalo aj zapojenie detí (a rodičov) v projekte „Bezpečná cesta do školy“⁴ v Českej republike, ktorý financovalo ministerstvo dopravy. Deti sa stali expertmi na dopravné riešenia a vďaka návrhom, ktoré pripravili, sa zrealizovalo v Prahe i ďalších mestách množstvo úprav, ktoré zvýšili bezpečnosť detí na ceste do a zo školy.

Oveľa viac dokážu stredoškolskí a vysokoškolskí študenti. Na jeseň 1989 to boli v Bratislave študenti, ktorí uskutočnili pochod proti vtedajšiemu politickému režimu ešte skôr, než sa uskutočnili demonštrácie na námestí SNP a na Hviezdoslavovom námestí. V marci tohto roku zorganizoval študent Robo Mihály protest proti návrhu vlasteneckého zákona, ktorého sa zúčastnilo vyše tisíc ľudí. Treba si uvedomiť, že aj toto je participácia a vyjadrovanie svojich názorov – a dochádza k nemu vtedy, keď ľudia s mocou nepočúvajú tých, ktorí sú dole.

Foto: Študenti architektúry navrhli zásahy, oživujúce mesto.

Ako v tomto projekte, tak v iných to však nebol jediný úspech. Keď si deti zažijú, že aj ony môžu vyjadriť svoje názory a že ich dospelí rešpektujú; že sa o ich nápadoch diskutuje a využívajú sa, potom ich to motivuje. Vytvára sa tým zároveň nový typ skúseností, z ktorých budú deti vedieť neskôr ťažiť aj v dospelosti.

Zelená škola je systém, založený na participácii detí/žiakov na rozhodovaní. Podľa tvojich skúseností – ako na to?

Je to podobne ako vo firme – ak sa má niečo zmeniť, musí ísť o zmeny nielen na osobnej úrovni, ale aj na systémovej úrovni. Rátajte s tým, že ak má v škole naozaj fungovať participácia, celý systém musí byť nastavený tak, aby dieťa malo možnosť vyjadriť sa. Ak nechcete deti počúvať, radšej do toho ani nechoďte...
Dieťa, žiak, študent či puberťák sú partneri. Ťažko sa naučia rozhodovať a podieľať sa na rozhodnutiach, ak ich k tomu nepustíme. Nastaviť participáciu formálne, inštitucionálne je zbytočné, ak deti neučíme k participácii tak, že ich ju samú necháme žiť a trebárs sa spáliť na vlastnej koži.

Chce to ale dva predpoklady: ak už deťom zveríme rozhodovanie, potom by sme mali prijať to, čo to prinesie so všetkými dôsledkami. Ak deti v rámci detskej hliadky zistia, že je to mesto, ktoré necháva spaľovať na miestnom cintoríne odpad (ako sa stalo v Litovskom Hrádku), alebo upozornia na firmu, ktorá ničí pamiatku, tak ich musíme podporiť v tom, aby mohli veci dotiahnuť do konca.

Úlohou dospelých je skôr poukázať na to, čo treba spraviť a asistovať im v tom procese (tak ako asistovali streetworkeri z Kaspiánu mladým z ulice pri vybudovaní spomínaného skateparku).

Foto: Deti v samostatných skupinách mapovali, aké nebezpečné miesta sa nachádzajú na námestí.

Druhý predpoklad je kľúčový: participácia neznamená nechať urobiť deti a tínedžerov všetko, čo si vymyslia (to neplatí ani pri participácii dospelých), ale na začiatku nastaviť rámce a rozhodne ich (ale aj učiteľov) dovzdelávať (ale nie teoreticky, ale na konkrétnych príkladoch).

Určite tým nemyslím, že by mali deti riadiť školu. No otázky školského prostredia, pripomienky ku kvalite školskej výučby, akcie ktoré by mala škola alebo trieda podniknúť, ochrana životného prostredia – všade tu sa otvára veľa príležitostí, kde si možno zapojenie vyskúšať.

Za rozhovor ďakuje Richard Medal.
Rozhovor bol uverejnený v časopise pre environmentálnu výchovu a filozofiu ĎalEKOhľad č. 20, ktorý sa venuje participácii a programu Zelená škola.

Ilustračné foto k článku: Zora Pauliniová a archív redakcie

¹ http://www.dsj.de/downloads/Publikationen/NeuePart2003.pdf
² http://www.72hodin.sk
³ http://www.priestory.sk/about/project-overview.html
⁴ http://www.dopravniinzenyrstvi.cz/clanky/bezpecna-cesta-do-skoly