Zelená škola

...alebo na čerstvom vzduchu sa predsa lepšie spí.

Prichádzame do materskej školy na okraji Trondheimu. Drevené domce vidno už len zriedkavo a ujazdená cesta sa krivoľako zarezáva do lesnatej oblasti. Vystupujeme z vykúreného autobusu. Prekvapí nás ostrý studený vietor, tak typický pre túto krajinu v tomto ročnom období.

Na dvore sa hrajú deti – niektoré v pieskovisku, iné roztrúsené v skupinkách. Oblečené majú kombinézy, čapice a rukavičky, zreteľne vidno, že kontakt so zemou (dnes vlastne s blatom) je pre ne prirodzený.

Od riaditeľky sa dozvedáme, že škôlka má novú budovu, je zapojená do programu Eco-Schools a uprednostňuje pobyt detí vonku, aj pri predškolskej príprave.

Rovnako ako v ďalších siedmych outdoorových škôlkach v Trondheime, pri práci v triede sa dvaja dospelí venujú šiestim deťom. Vonku je s dvanástimi deťmi vždy jeden učiteľ a jeden asistent, obyčajne praktikant zo strednej školy.

Škôlku navštevujú deti od 1 do 6 rokov a počas tohto obdobia prejdú piatimi celoročnými environmentálnymi projektmi: odpady, recyklácia, úspora energie, návštevníci v prírode, kompostovanie a pestovanie rastlín. Projekty sú zamerané prakticky a primerane pre maličké deti. Do niektorých aktivít sa zapájajú aj rodičia napr. páranie starých svetrov a vyrábanie papučiek pre sociálne slabšie skupiny. Spoločná činnosť tak nadobúda nie len environmentálnu ale aj sociálnu hodnotu. Od troch rokov sa deti učia lyžovať a korčuľovať, hneď za plotom materskej školy.

Je 10 hodín, my – návštevníci ideme von z budovy, deti idú z dvora do lesa. Priestor pre objavovanie nového a tiež pre naše otázky. „Prepáčte, nevideli sme tu nikde postieľky“. - „Postieľky máme tam vzadu, pre deti do 3 rokov. Ale deti aj tak väčšinou spia vonku. Na čerstvom vzduchu sa predsa lepšie spí. U vás to tak nerobíte?“ (Žmurk. Malá Anička zababušená v kočíku, vidno jej len červené líčka a noštek. Žmurk.) „No, robíme to, ale nie v škôlke. To spia vonku aj v zime?“ - „Áno, asi tak do -10 °C, ak je chladnejšie, uložíme ich do postieľok“.

Veľký kočík je nabalený, každé dieťa má na chrbte ruksačik s obedom, ktorý mu doma pripravili. „Deti nebudú mať dnes teplý obed, ani polievku?“ Učiteľ sa zamyslel: „Niekedy berieme so sebou plynový varič a niečo si uvaríme. Asi tak trikrát do mesiaca.“ „A rodičom to nevadí?“- „Prečo by im to malo vadiť? Asi je to skôr otázka inej kultúry.“

Posledná príprava drobčekov, napravenie čiapky, zatiahnutie šálu. Ideme k zadnej bránke, kde začínajú lesné chodníky, prudko sa zvažujeme dolu k jazeru. S obavou pozeráme, či sa náklad z vozíka nevysype – kopcom sú v ňom naložené karimatky, spacie vaky, deky a mini toaleta. Za zákrutou chvíľu postojíme. Učiteľ vysvetľuje: „Toto je jedna zo zastávok, kde sa čakáme, kým sa všetky deti zbehnú. Najmä pre nové deti je to dôležité, ešte to tu nepoznajú.“

Odkláňame sa od jazera, stúpame, veľké kolesá vozíka zdolávajú vytŕčajúce kamene na chodníku. Druhá krátka zastávka pre malých zvedavcov a mierime do húštiny. Po chvíľke sme na mieste. „Toto je dnes naše ihrisko.“ Presvetlená plošinka medzi stromami, kúsok ďalej prudký svah s výhľadom na trblietavé jazero. Balvany, nízke kríky, mach, padnutý kmeň, na ktorý deti hneď vyliezajú. Podobných miest – ihrísk – tu majú vyhliadnutých asi dvadsať. Polovicu času v lese sa deti hrajú voľne, polovicu riadi učiteľ.

Okolo druhej poobede sa zvyčajne vracajú späť do škôlky. Také šťastie nemáme, čaká nás ďalší pracovný program. Chceme sa s deťmi rozlúčiť, ale tie si nás vôbec nevšímajú. Dávno sa venujú hre a objavovaniu prírody priamo v jej náručí.

Program Zelená škola má v Trondheime veľkú podporu samosprávy, hovoria tu o snahe zapojiť do programu všetkých 88 škôl v meste. Ďakujeme za inšpiráciu a prajeme dobre vyspinkané a zdravé deťúrence.

Text: Eva Štroffeková
Fotografie a komentár: Zuzana Dovalová