Zelená škola

Z času na čas je užitočné zájsť za hranice (svojej školy, obce/mesta, krajiny) a rozhliadnuť sa okolo seba. Zistiť, či cesta, ktorou kráčame, má ten istý smer. Či kráčame paralelne alebo úplne inde. Či by sa nedalo vyhnúť nejakej tej jame pred tým, než sami do nej vhupneme. Podeliť sa so svojimi úspešnými krokmi. Nájsť si skúseného spolucestujúceho. A po návrate sa novými očami poobzerať.

V októbri 2009 si 84 škôl zo všetkých kútov Slovenska prišlo do Michaloviec pre medzinárodný certifikát „Zelená škola“. Program Zelená škola nie je súťažou. Zelená škola je cesta postupnej premeny. Premeny tradičnej školy na školu ohľaduplnú ku krajine, v ktorej žijeme. Na školu otvorenú moderným metódam, interaktívnosti, vzájomnej úcte, rešpektu, prepájaniu teórie s praxou a spolupráci. Aby boli tieto ciele naplnené, nestačia osamelí (i keď obetaví a obdivuhodní) bežci na školách. Je potrebná vzájomná spolupráca učiteľského zboru, vedenia, rodičov, širšej komunity a najmä aktívna účasť detí/žiakov/ študentov. Títo všetci vytvárajú prostredie školy, majú sa spolupodieľať na plánovaní a realizácii jednotlivých opatrení a aktivít, naučiť sa vzájomne komunikovať, riešiť problémy a preberať zodpovednosť ... participovať.

Ale ako na to? Za hranice Slovenska a bežných pracovných dní sme sa to v júni 2009 vydali zistiť v tíme: Eva Štroffeková, Zuzana Dovalová, Július Šréter (Centrum environmentálnej a etickej výchovy Živica) a Zuzana Gallayová (Fakulta ekológie a environmentalistiky, Technická univerzita vo Zvolene). Naša cesta do Berlína a Hamburgu bola zameraná na prieskum metód participácie osvedčených v školskej praxi. Strávili sme skutočne nabitý týždeň plný návštev škôl, prezentácii, workshopov a pracovných stretnutí. Získali sme množstvo informácií, materiálov ale najmä podnetov do ďalšej práce a preto by sme sa o časť z nich chceli s vami podeliť.

„Nedávajte im pečenú rybu“
(alebo návšteva „Evangelishe Schule Berlin Zentrum“)

Po noci v autobuse a raňajkách s našimi hostiteľmi profesorom Herbertom Hollmanom a Steffi Pröpsting prichádzame na prvú školu. Vstúpime do riaditeľne a hneď sa preberám. Žiaden formalizmus zo strany jej majiteľky. Počas nášho rozhovoru niekoľkokrát vojdú študenti s nejakou otázkou či oznamom, riaditeľka odpovedá, usmeje sa a pokračuje v rozhovore s nami. Jej dvere sú otvorené, aby žiaci a zamestnanci vedeli, že je tam pre nich a neváhali vojsť. Nie je to jediná „zvláštnosť“ školy. Žiaci po celý rok pracujú na témach, ktoré majú do konca roka zvládnuť a za jednotlivé splnené tematické celky zbierajú body (kredity), pričom majú predpísané, koľko ich musia získať pre absolvovanie predmetu a ročníka. Žiaci si sami volia poradie tém, na ktorých budú pracovať. V každej triede funguje triedna rada, ktorá volí témy projektov, žiaci sami hľadajú spôsob riešenia problémov. Každé pondelkové ráno majú poradu k aktuálne riešenému projektu, ktorú vedie vždy nejaký žiak. Spočiatku to nie je jednoduché, avšak učiteľ je tu len ako facilitátor. V piatky zas býva celoškolské stretnutie s vopred stanovenou štruktúrou, ktoré opäť pripravujú a vedú žiaci. Účelom stretnutia je zhodnotenie uplynulého týždňa a „hovoriť si vzájomne pochvaly“ (žiak žiakovi, žiak učiteľovi, učiteľ žiakovi). To mi prišlo milé. A také jednoduché. Veru, málo sa navzájom chválime.

Aktivity, ktoré škola realizuje vychádzajú z lokálnej Agendy 21. Participácia je jeden z ťažiskových spôsobov ich práce. Sami žiaci si vedú projekty, spolupracujú s rodičmi, mestom. Nehodia ich však hneď do vody, majú samostatný predmet „Prosociálne správanie“, kde sa precvičujú v komunikačných zručnostiach, učia sa konštruktívne diskutovať ako aj pravidlá facilitácie a získavajú zručnosti pre aktívnu prácu v projektoch. V rámci projektov napr. učia starých rodičov základy práce s počítačmi a využívanie internetu, mladší žiaci chodia do škôlky čítať deťom rozprávky, starší si vytvorili projekt pre utečencov, nakoľko v škole je niekoľko detí z týchto rodín. Jedným z úspešných projektov bolo zapojenie sa do výzvy UNEP „10 000 stromov“. S nápadom prišiel 11-ročný Felix, ktorý pre túto myšlienku získal ďalšie deti a v spolupráci s mestom a rodičmi vysadili tisíce stromov. Tomu predchádzalo plánovanie aktivít, tvorba ideových plagátov (deti to naučila robiť jedna z mám – dizajnérka), pracovné stretnutia, priebežná fotodokumentácia (tentoraz učil otec – fotograf). Aj vďaka rodičom sa deti naučili počas tejto práce veľa nového, boli silne motivované a získali veľa nových zručností. Škola má dohodu, podľa ktorej rodič každého žiaka odpracuje mesačne pre školu 3 hodiny ako dobrovoľník. Zabudla som poznamenať, že počas stretnutia väčšinu času v riaditeľni hovorila jedna zo žiačok. Riaditeľka spokojne sedela a miestami ju posmelila, aby pokračovala. Bolo vidieť, že táto rozumná, šikovná a rozhľadená „štrnástka“ sa nezúčastňuje prvého pracovného stretnutia. Na základe dokumentácie jednotlivých aktivít vidia za sebou žiaci, triedy aj škola, aké posuny počas určitého obdobia urobili. Na chodbe ma zaujala výstava: rôzne potraviny – kečup, plechovka koly, čokoláda a ďalšie bežné potraviny a vedľa každej z nich kocky cukru – množstvo v nich obsiahnuté. Výstup z jednej témy. Jednoduchý a názorný. V tejto škole „učiteľ pripravuje situáciu a výchova je to, čo sa v žiakoch udeje, čo sami pochopia, čo sami vyriešia, dokážu“. Nedávajú im pečenú rybu. Veľa našich škôl určite vyzerá zvonku či zariadením v triedach o dosť lepšie, avšak tu našťastie výchovno-vzdelávací obsah silne prevažuje nad materiálnym vybavením.

„Ako si to urobia, tak majú“
(alebo návšteva Werner-Stephan-Oberschule)

Ďalšia berlínska škola, ktorú by sme mohli prirovnať k našim odborným školám, sa nachádza v štvrti, kde žije veľa prisťahovalcov. Preto je súčasťou siete realizujúcej „multikultúrnu výchovu“ a programy orientované na výchovu k tolerancii – etnickej, rasovej, náboženskej atď. O splnení stanovených podmienok a zaradení do siete takýchto škôl hovorí logo „Škola bez rasizmu“, zavesené nad vstupom do školy. Privítala nás riaditeľka školy a jeden z učiteľov a potom sa nám už celé dopoludnie venovali sami študenti (bez - u nás neodmysliteľného - pedagogického dozoru). Previedli nás školou, odprezentovali nám aktivity školy a zoznámili nás so svojou študentskou firmou. V 9. ročníku majú predmet „Sociálna práca“, ktorý je zameraný prakticky na starostlivosť o deti, starých ľudí a pod. Škola má dohody s domovom sociálnych služieb, so škôlkou, s Červeným krížom, pôrodnicou a pod. Na konci školského roka si každý študent vyberie, v ktorej oblasti by chcel počas 9. ročníka pracovať, napíše žiadosť do „zamestnania“ a motivačný list, na základe ktorých im učitelia „dajú zamestnanie“. Pokiaľ sú motivačný list a žiadosť dobre spracované, priradia študenta do oblasti, ktorú si vybral. Následne je s každým študentom uzavretá „pracovná dohoda“. Tá napr. pri pomoci starým ľuďom obsahuje informácie, aké konkrétne činnosti bude študent vykonávať (napr. starostlivosť o kvety, vynášanie odpadkov, nákupy, zájdenie na poštu a pod.), v akej frekvencii a obsahuje tiež pravidlá pomoci a správania sa (niečo ako kódex, tiež bežné v mnohých skutočných firmách). Študent o svojej práci vypĺňa záznamy, škola si ich potom overuje priamo u ľudí, s ktorými sú zmluvy uzavreté. Ide zväčša o dobrovoľnícku prácu, pokiaľ sa nedohodnú inak. Študenti sa veľa naučia, zoznámia sa viac s niektorými typmi práce, čo im pomáha rozhodovať sa o svojom ďalšom povolaní, ale rozvíjajú sa aj po etickej stránke. Páčilo sa mi praktické zameranie predmetu, simulácia reálnych podmienok, odbúravanie formalizmu vo výučbe (hoci v súvislosti s týmto predmetom sa mi zdalo dosť veľa „papierovačiek“, ale tak to už v reálnom živote chodí).

„Príprava na povolanie“ je špecifický predmet v 10. ročníku, v ktorom sa spájajú ekonomické, technické a sociálne vedy. Prakticky sa študenti učia vo firme pracovať každý piatok, učitelia sú len facilitátormi. Táto študentská firma má 5 oddelení: školskú jedáleň (každý piatok varí a servíruje obedy pre študentov a personál školy), školský bufet, dielňu (vyrába napr. rámiky na fotografie, darčekové predmety, veci potrebné do školskej firmy), tzv. Fair Trade Point (predajnička s fair trade produktmi spojená s propagáciou tohto systému) a kanceláriu. Zúčastnili sme sa porady vedenia firmy, ktorú si viedli sami študenti. Učitelia boli prísediaci, ozývali sa len sporadicky, nechali študentov pracovať, dohadovať sa, hľadať riešenia, vysvetľovať si, čo sa plní, čo nie a prečo. Prejednával sa jedálny lístok na ďalší týždeň, plnenie objednávok, propagácia aktivít, kontrolovali sa úlohy, stanovovali termíny atď. Po roku práce vo firme (pokiaľ vedenie firmy je spokojné) získava študent certifikát s popisom kompetencií, ktoré si osvojil a môže ho priložiť ku skutočnej žiadosti o zamestnanie.

Po skončení porady študenti odchádzajú. Učitelia sú evidentne spokojní. Vysvetľujú, že tento systém sa im osvedčil. Podľa ich vlastných slov pred tým strácali na začiatku každej hodiny 10 – 15 minút „disciplinárnymi opatreniami“ a hoci prechod od frontálnej výučby k učeniu sa v rámci firmy bol ťažký, teraz sa im pracuje oveľa ľahšie. Každý študent (vrátane postihnutých) má vo firme svoju jasne vymedzenú úlohu, zodpovednosť za svoju prácu a len vtedy firma funguje, keď si každý plní povinnosti. A naučiť sa riešiť problémy je mimoriadne dôležité. Znie to jednoducho. Aj na ďalších berlínskych školách fungujú študentské firmy, avšak na tejto jedinej je firma v rámci povinného vyučovania. Inak – obed pripravili študenti výborný :o). Ako povedal jeden z ich učiteľov o firme: „Ako si to urobia, tak to majú.“

Inštitút pre budúcnosť

... alebo Institute for Future nie je nejakou sci-fi organizáciu, ale súčasť Freie Universität Berlin, kde pracuje naša hostiteľka Steffi. Inštitút vznikol v rámci plnenia úloh vyplývajúcich zo Summitu Zeme (Rio de Janeiro, 1992) a Dekády pre vzdelávanie k trvalo udržateľnému životu. Strávili sme tu 2 dni na workshope „Metódy participácie“, ktorý bol skutočne odborne vedený a interaktívny, inak by sme veru nezvládli toľko hodín tvorivo stráviť v jednej miestnosti :o). Po štyroch nabitých dňoch opúšťame hotel susediaci s bývalým berlínskym múrom. Na jeho mieste je dnes takmer okolo celého „západného“ Berlína vybudovaný pamätný park a lipová alej s dobovými fotografiami a náučnými tabuľami. Krátku prehliadku Berlína sme absolvovali na bicykloch, narýchlo sme sa prešli aj k Brandenburgskej bráne. Jeden z obedov sme mali v susedstve kostola, kde bola výstava k budovaniu berlínskeho múra a tiež výstava plastík väzňa, ktorý prežil vojnu v koncentračnom tábore. Sprievodný text bol okrem nemčiny a angličtiny v jeho rodnej češtine... presúvame sa do Hamburgu. Snáď tá úzkosť z (ne)ľudskej krutosti ustúpi.

„Rob maturitu, nie vojnu!“ (Do abit no war)

Takéto heslo má nad vstupom do budovy Gymnázium v Ohmoore, pred ktorým je obrovské parkovisko pre bicykle žiakov a učiteľov. V školskom areáli majú malý gazdovský dvor – sliepky, kozy a zajace, o ktoré sa starajú deti. Vznikol pred niekoľkými rokmi, keď cirkus, ktorý opustil túto hamburgskú štvrť, nechal napospas osudu niekoľko kôz. Tak sa ich ujala škola a dnes sú zvieratá súčasťou niekoľkých vyučovaných tém :o). Škola sa zapája do mnohých projektov, ktoré nám odprezentoval jeden z učiteľov, napr.:

• projekt na monitoring čistoty vody (obdobu u nás realizuje Občianske združenie Sosna, Košice a Občianske združenie Tatry, Liptovský Mikuláš)
• projekt GLOBE (monitorujú vybrané meteorologické parametre)
• prieskum trhu s nehnuteľnosťami (na zlepšenie IKT zručností, od roku 2004 systematicky sledujú a spracúvajú vývoj cien v meste, sledujú závislosť zmien od zamestnanosti a ďalších parametrov. Vedenie mesta odoberá od školy údaje.)
• študentské kino ako študentská firma a ďalšie.

V uplynulom školskom roku tu prebehla polovica výučby formou projektového vyučovania, tematicky v rámci predpísaného kurikula (s podporou zriaďovateľa). Začiatky tiež neboli ľahké, najskôr robili pár menších projektov (napr. sledovanie počasia a spracúvanie výsledkov – prepojenie prírodopisu, matematiky, informatiky), potom ich napadlo urobiť projektový týždeň a tento spôsob práce sa zapáčil deťom (motivácia) a postupne aj učiteľom, hoci spočiatku mali viac práce ako pri frontálnej výučbe. Škola má sieť partnerov, ktorý ich podporujú ani nie finančne, ale skôr „otvorenými dverami“ pri získavaní informácií, formovaní tém, prezentácii aktivít. Spoluprácu s rodičmi začínajú hneď pri nástupe detí do školy. Spoločne plánujú aktivity a konzultujú zameranie projektov. Snažia sa rodičov zosieťovať, nakoľko „každý rodič niečo vie“ a môže byť prínosný pre školu z hľadiska svojej profesie, záľub či zručností. V diskusii s riaditeľom zaznela otázka: „Ako majú učitelia presvedčiť vedenie školy o zapojení do nejakého projektu alebo zavedení nových metód a foriem vyučovania?“ Jeho odpoveď: „Zvyčajne ma presvedčí dobrý príklad (vidieť, kde inde to ako funguje). Zaujímavé je, ak realizácia prinesie z dlhodobého hľadiska ekonomický efekt (napr. úspory energie, vody) alebo sa jedná o medzinárodný projekt (zvýšenie kreditu školy). No a, keď sa ako riaditeľ neviem rozhodnúť, či áno alebo nie, poviem – Vyskúšajte to - a dohodnem sa s učiteľmi/žiakmi/rodičmi na určitom termíne, kedy sa pozrieme na výsledky a rozhodneme sa, či pokračovať.“ Viac informácií o realizovaných aktivitách nájdete na www.gymnasium-ohmoor.de.

„Obzrieť sa za seba a vidieť výsledky poteší“

To najlepšie nás čakalo na záver: Alexander von Humboldt Gymnasium Hamburg. 840 žiakov, 60 učiteľov. Škola, ktorá je v systéme Eco-schools už 15 rokov (takéto školy sú v celom Nemecku len 2). Za tie roky sa posunuli od environmentálnej výchovy k výchove k trvalo udržateľnému životu, ktorá je súčasťou ich školského kurikula. Za aktivity v tejto oblasti získali už trikrát medzinárodný certifikát „International Agenda 21 Schule“. Podmienkou účasti školy v tejto medzinárodnej sieti je aktívne partnerstvo školy Severu so školou Juhu. Ich partnerská škola je v Zambii, kde v roku 2002 boli učitelia so skupinou študentov pomáhať robiť elektrinu a zabezpečiť zdroj pitnej vody. V roku 2005 ich spoločný projekt pokračoval zabezpečením osvetlenia. Takéto pobyty sú veľmi silným zážitkom pochopenia niektorých problémov a prežitia „rozvojového vzdelávania“ v praxi. Podľa slov jednej z účastníčok „po návrate do Európy sa nám tu nezdal byť nič problém, pozerali sme sa na svet inými očami a niektoré predtým samozrejmé veci sa nám zdali naozaj nepochopiteľne zbytočné.“ Časť študentov sa po týchto pobytoch rozhodla profesijne venovať riešeniu problémov Juhu a časť z nich hneď po škole začala dobrovoľnícky pracovať v týchto krajinách. Sponzorom ciest bola čiastočne hamburgská samospráva a čiastočne firmy, letenky si hradili individuálne.

Odprezentovali nám výber niekoľkých projektov, do ktorých sú zapojení:

• „Prima klima“ – zameranie na realizáciu konkrétnych (merateľných) krokov ako znížiť vpyv na klímu. Projekt je podporovaný mestom Hamburg, ktoré platí lektorov-špecialistov a títo pravidelne vedú na jednotlivých školách tematické hodiny, robia poradenstvo pri práci v projekte
• „Divadelný projekt“ – predstavenie raz ročne + 2-3 reprízy na iných školách či v zahraničí, pripravované študentmi (od výberu témy, ktorými sú práve tie rozvojové, cez kulisy, nácviky až po pozvánky a organizačné zabezpečenie, učiteľ je facilitátor). Nacvičujú cez víkendy, zo vstupného hradia náklady na tlač plagátov, prenájom sály atď., čím získavajú aj ekonomické zručnosti
• „Učenie v rieke/potoku“ – projekt pre 1.stupeň realizovaný v rámci povinnej výučby v teréne v spolupráci s Technickou univerzitou v Hamburgu. Cieľom je prechod od klasického učenia ku konaniu. Okrem prírodovednej orientácie je tu veľa aktivít na prosociálnu výchovu a učenie sa riešiť problémy.
• projekt „Fifty-fifty“ (50:50) – projekt zameraný na šetrenie elektrickou energiou a vodou, podporovaný mestom Hamburg. Motiváciou pre školy je, že 50 % ušetrených financií zostáva na škole, ktorá ich môže využiť podľa vlastného uváženia
• dvojdňový školský seminár: „Mladí mladým“ “ – realizácia raz ročne mimo školy, zúčastňujú sa zástupcovia jednotlivých tried. Zameraný je na zlepšenie komunikačných zručností, učia sa plánovať, tvoriť projekty, ako viesť poradu, ako vyjednávať, ako predkladať svoje požiadavky a pod. Študenti si sami vybavujú ubytovanie, pripravujú program. Môžu sa prísť poradiť s učiteľom, ale ťažisko práce je na nich samotných. Ich úlohou je podeliť s o svoje skúsenosti s mladšími študentmi. Majú sa takouto cestou naučiť riešiť rôzne situácie. Škola financuje tento seminár z peňazí ušetrených v projekte „50 : 50“.
• Študentská „udržateľná“ firma, realizujú žiaci 8. - 9. ročníka, zameranie na služby a výrobu v súlade s TUR. Počas jedného školského roka im fungujú aj 2-3 firmy s rôznym zameraním (napr. fair trade, školské oblečenie atď.) Súčasťou firmy je reklamné oddelenie, robia analýzy miestneho trhu, aby vedeli, o čo je záujem. To, čo sa zarobí, investujú opäť do firmy.
• „Školský Červený kríž“ – funguje už viac ako 10 rokov. Projekt vznikol v spolupráci s nemeckým Červeným krížom po tom, čo mesto Hamburg v rámci prieskumu na školách zistilo, že učitelia a žiaci nevedia podať prvú pomoc v praxi. Tak najskôr vyškolili učiteľov. Nakoľko škola organizuje množstvo športových podujatí, časť výučby prebieha vonku atď., vznikla na tejto škole myšlienka mať vyškolenú skupinku študentov (podmienka: vek nad 15 rokov), ktorí budú vedieť dať prvú pomoc. Počas prehliadky školy sme zažili týchto mladých záchranárov v akcii, nakoľko jedného z chlapcov, ktorí na dvore športovali, seklo v krku. Nebyť jeho plaču, človek by si myslel, že to majú zinscenované :o). Po ošetrení tohto pacienta sa členovia školského Červeného kríža vrátili to triedy k mladším deťom, ktoré učili základy prvej pomoci, nakoľko to bola téma dňa v ich ročníku.

Mnohé aktivity na seba nadväzujú, počas realizácie postupne dostávajú nápady na ďalšiu činnosť (princíp snehovej gule). Bolo tomu tak aj po príprave divadelného predstavenia o Hitlerovej mládeži. Študenti následne zorganizovali diskusiu s pamätníkmi holokaustu a toto stretnutie na nich tak zapôsobilo, že v rámci študentskej firmy publikovali knihu „Prežili. Sedem židovských osudov v druhej svetovej vojne. Vznikla zozbieraním spomienok ľudí, ktorí boli v koncentračných táboroch, študovaním archívnych materiálov, návštevami múzeí atď.. Kniha sa stala bestsellerom, získala medzinárodné ocenenie.

Na tejto škole majú v školskom poriadku zakotvené tzv. okrúhle stoly učitelia-rodičia-žiaci, kde prejednávajú pripravované aktivity, predmet podnikania študentských firiem, učia sa komunikovať, čo považuje vedenie školy za veľmi dôležité. Ako však sami priznávajú: „niektorí učitelia a rodičia s touto formou majú problém, ale nič predsa nie je ideálne“. A čo by po tých 15 rokoch poradili nám?

• Dôležité je, aby boli jasne formulované kompetencie medzi učiteľmi a žiakmi.
• Nedá sa prísť do školy a povedať: „Od zajtra robíme participatívne“. Je to proces. Treba ísť postupne, začať s niekoľkými aktivitami, kde si vyskúšame pracovať participatívne. Potom skúsiť menší projekt. Získať skúsenosti (samozrejme učitelia aj deti, príp. rodičia). A môžeme skúsiť niečo väčšie... Veľakrát nejde ani tak o vytýčenie si obrovského cieľa, o výstupy projektu ale skôr o to, čo sa počas neho deti naučia, dozvedia, aké zručnosti získajú.
• Vedenie školy sa nemusí aktívne podieľať na projektoch, avšak MUSÍ ich podporovať (ak nezískame podporu ani po nejakom čase, treba zmeniť školu, inak je to plytvanie energiou).
• Nepodceňujme spätnú väzbu.
• Naučme sa prezentovať svoju prácu pred kolegami aj mimo pôdy školy.

Späť domov alebo návrat do reality

Počas reflexií, ktoré sme na záver každého dňa absolvovali s Herbertom a Steffi, som si uvedomovala, koľko formalizmu je v našom dennom živote. Na Slovensku máme množstvo dokumentov, koncepcií rovnako spracovaných a prijatých tak, ako v Nemecku, avšak u nás často ostávajú myšlienky len na papieri. Nie, nie som v nemom úžase nad krajinou s tak nezávideniahodnou minulosťou, s ktorou sa pokúšajú vysporiadať, čo sme videli na školách ako aj na mnohých verejných miestach. Uvedomujem si, že sme boli v starostlivo vybraných školách (avšak potešilo, že vôbec existujú). Premýšľam, aká premena čaká Zelené školy v najbližšom období. A som zvedavá, ako sa nám bude dariť spoločne získavať skúsenosti, vytvárať žiakom/študentom/rodičom podmienky pre preberanie zodpovednosti. Ako sa bude dariť nám - učiteľom ustupovať čiastočne do úzadia (aby sme vytvorili priestor pre aktivitu deťom) či dôverovať deťom, že zvládnu svoje úlohy. Musia byť však na ne pripravené.
Že nás čaká ťažká cesta? O tom nepochybujem. Avšak klasik vraví:
„Ak nájdeš v živote cestu bez prekážok, určite nevedie nikam.“

Zuzana Gallayová

Poďakovanie:
Exkurzia Prieskum osvedčenej praxe v Nemecku bola financovaná Nadáciou DBU v rámci bilaterálneho projektu „Eco-Schools – environmentálny manažment so zapojením žiakov“.
V mene zúčastnených by som rada poďakovala profesorovi Herbertovi Hollmanovi a Steffi Pröpsting, z partnerskej nemeckej organizácie Deutsche Gesellschaft für Umwelterziehung, za odborne a organizačne výborne pripravený program ako aj čas, energiu a starostlivosť, ktorú nám venovali.