Zelená škola

Dúfam, že ma nikto nezbije, keď napíšem, že pred odchodom na svoj prvý víkend na Zaježovú som mala určité predsudky. Pamätala som si totiž reči (ešte zo strednej školy), keď všetci vraveli, že tam žijú nejakí prapodivní ľudia. Všetky tieto reči som vtedy vnímala veľmi negatívne a zneli mi, akoby na Zaježovej bývala nejaká sekta, ktorá tam neviem čo robí. Na druhej strane som ale počula mnoho ľudí hovoriť o tom, ako je tam skvelo. Moje pocity pred odchodom boli teda, mierne povedané, zmiešané.

Dnes je už nedeľa, sedím doma a prežila som nádherný víkend plný inšpirácie, príjemných zážitkov, zaujímavých ľudí ale hlavne ma to nabilo novou energiou do ďalších dní. Neviem teraz prísť na to, či som sa stala aj ja jedna z tých „čudných ľudí“ čo sa do Zaježky zamilovali, alebo som len zistila, že tu nežijú žiadni podivíni :-). Ale to asi nechám posúdiť ostatných, čo toto miesto navštívia/navštívili. Jediné čo môžem reálne posúdiť sú moje subjektívne (objektívne?) pocity.

Veľmi silným pocitom, s ktorým som prišla naspäť domov, je pocit spolupatričnosti. Vo svete, keď sa väčšinou stretávam s prístupom: „Jééééééééééééžiš, to na čo tam ideme!“ alebo „To nemyslíš vážne, že chceš akože toto robiť!“ alebo ešte horšie „Tak toto sa fakt, že nedá.“ ma príjemne prekvapil víkend s ľuďmi, ktorí používajú výrazy ako: „Skúsme to!“, „Poďme na to!“ alebo „Však máme ešte čas, tak spravme toto!“. Môžem vám všetkým povedať, že to bolo úžasné!!! Určite na tom malo zásluhu aj to, že sme sa tam stretli partia ľudí, ktorí CHCELI. Chceli niečo zmeniť (koordinátori zelených škôl – mladí študenti, ktorí ma prekvapili svojim nadšením pre vec), chceli pre seba niečo urobiť (ľudia zo Živice) a chceli sa niečo naučiť (konzultanti zelených škôl). Skupinka ľudí z úplne iných pomerov, z iných kútov Slovenska, s podobným presvedčením - sa stretla a dala dokopy partiu, ktorá držala ako jedna, ba priam niekedy dýchala ako jeden organizmus.

Druhým veľmi silným pocitom bol pocit možnosti sa opýtať a dostať odpoveď. Či to bolo pri rôznych hrách, alebo len tak pri obede, vždy som mala pocit, že ma niekto počúva. Že mu nevadí, keď sa spýtam ako laik niečo, čo je samozrejmé. Ale nevadí im ani keď vyjadrím svoj vlastný názor.

V jednej chvíli ma na tejto víkendovke, ale zalial pocit úžasného rešpektu a úcty k ľuďom, ktorí boli so mnou. Týmto im chcem aj verejne vyjadriť môj obdiv. Keď sme hrali hru Hľadanie líderských múdrostí (hľadanie určitých stanovíšť v lese, na ktorých boli inštrukcie s ďalšou cestou) prekonávali sme jeden potôčik. Ja sa nesmierne bojím skákať cez hocičo a hocikoho a väčšinu svojho života to naozaj nerobím. Teraz som mala preskočiť malinký jarček, ktorý ale pre človeka čo sa bojí, naozaj môže vyzerať ako obrovská rieka. Mala som hrozný pocit, že brzdím svoju skupinu a bolo mi strašne. Vtedy mi všetci traja členovia skupiny podali ruku – jeden z jedného brehu, druhý z druhého brehu a Monika si dokonca chcela vo svojich gumákoch zastať do stredu. Bola to krásna ukážka toho, ako by to asi malo v živote fungovať, pretože keď som stála na druhom brehu zrazu sa mi tá rozbúrená rieka zdala opäť ako malá bystrinka. V živote by asi človek nemal byť sám.

No najviac zo všetkého sa vo mne zachoval silný pocit zodpovednosti. Zodpovednosti za to, čo vo svojom živote robím. Videla som ako to robia ľudia, čo žijú na Zaježovej a že sa to tak dá. Nadšenie z ľudí okolo mňa ma nakazilo zvláštnou čarovnou mocou. Neviem, možno je toto miesto naozaj začarované, keď sa dostalo do sŕdc toľkých ľudí.

Všetkým naozaj ďakujem!

Miroslava Piláriková (23. rokov, študentka Fakulty ekológie a environmetalistiky)